Detstvo v Bratislave.

Halatka.

Karol Hatvani, otec môjho otca Františka Hatvaniho, pochádzal zo Šale nad Váhom. Jeho žena Júlia, rodená Maczkyová (alebo aj Maczkiová, ba aj Maczkovszká), sa narodila v Tornali, kam jej rodičia s asi siedmimi súrodencami prišli z Hevesu v terajšom Maďarsku, kde, podľa rodinnej tradície, prekartovali/prepili akési majetky (pre zaujímavosť, v tom istom Hevesi sa nachádza Hatvany Lajos Múzeum). Dedov otec zomrel asi 24-ročný na zápal pľúc, viac som o ňom nepočul. Jeho žena Rozália (v rodine nazývaná Rozanenna) sa potom vydala za muža menom Vicena, a dedo mal aspoň jedného nevlastného brata. Dedo slúžil štyri roky v rakúskej armáde v Korneuburgu (Eisenbahn und Telegraphen-Regiment), po jej skončení r. 1900 sa vrátil do Šale, oženil sa, a roku 1908 už bývali v strážnom dome oproti budove železničnej stanice Pozsony-Dynamitgyár, po roku 1920 premenovanej na Bratislava-Dynamitová továrna. Takto vyzerali roku 1917:

V tom dome sa im narodili štyri deti, môj otec bol z nich č. 3, a v tom dome bývali až do dedovho odchodu do dôchodku r. 1940. Deti boli nadané a v živote to dotiahli dosť vysoko: najstarší syn, Štefan, sa stal rušňovodičom, čo v tej dobe malo aspoň taký lesk ako dnes kapitán dopravného lietadla; staršia dcéra Helena pracovala dlhé roky ako sekretárka riaditeľa v Dynamitke; mladší syn František (rád sa nechal oslovovať ako Karol), môj otec, začal ako úradník na daňovom úrade a odišiel do penzie ako redaktor v nakladateľstve Práca; mladšia dcéra, Rozália (Ruženka), pracovala po celý svoj život ako odhadca škôd v poisťovniach.

Ako to už na železnici bývalo, zamestnanci mali dovolené hospodáriť na štráfoch zeme pozdĺž železničných tratí. Dedo obrábal za blízkym mostom kus zeme, asi 100 metrov širokej a 400 metrov dlhej. Medzi zemou a železničným násypom bol rybník zvaný Halatka, nazvaný po Haladovcoch, ktorí tam bývali niekedy pred prvou svetovou vojnou. Bohužiaľ, lepšej fotky z nej nemám; táto je z jej východného konca. V pozadí dom Kancových a stará železničná štreka:Terajšia štreka sa vinie tesne vľavo od okraja tohto obrázku.

Ten rybník bol 20 až 40 metrov široký a ťahal sa pozdĺž celého pozemku. Rybník bol plný rýb. Boli v nom šťuky, líni, ostrieže, belice, karasy, číci a iste aj iné ryby. Po dne sa plazili škeble, z brehu do vody skákali žaby každých pár krokov. Na brehoch žili užovky, v šachorí hniezdili rákosníci a divé kačice, v noci bolo počuť podivné hlasy bukačov; za štrekou, smerom k Rendezu, sme párkrát videli vtáka ktorému som hovoril pštros. Až o veľa neskôr som objavil že to bol drop. Raz sme chceli s dedom odplašiť krivonosku, ktorá nám robila neplechu na slnečniciach. Chceli sme prakom streliť kúsok kameňa niekde blízko nej, ale dedo ju nešťastnou náhodou trafil a zabil, hoci bola hádam 10 metrov ďaleko. Po počiatočnej pýche nám jej obom bolo ľúto dlhé roky. Občas k Halatke prichádzali chlapi-ondatrári, ale nikdy som nevidel že by nejakú chytili.

Halatka bola v zime zamrznutá a odohrali sme na nej veľa vášnivých hokejových zápasov. Na začiatku a koncom zimy ten ľad nebol dostatočne hrubý, a často sa pod nami kolísal podľa toho kde sa nás nahromadilo viac. Boli sme na to zvyklí a málokedy sa z nás niekto preboril. Zato dospelí, alebo deti ktoré tam chodili iba sem-tam, sa prebárali hneď pri prvých krokoch. Voda tam málokde bývala hlbšia než po náš detský krk a tak to vždy skončilo hlasným smiechom (z našej strany). Vtedy bolo čs. národné hokejové mužstvo najlepšie na svete a dávali sme si mená hráčov – Zábrodský bol najpopulárnejší, Bubník, Konopásek, Roziňák; ja som síce hrával ako Troják, ale raz mi ako inžinierovi Modrému (brankárovi) puk rozmliaždil obe pery, a uvoľnil pár predných zubov. A kde ste vy všetcia spolu- a protihráči – Čeglejovci, Laco Valentín, Dušan Štukovský, Zdeno Píža, Jano Frívald, Fero Kovačovský? Dievčatá na okolí boli, ale s tými sme sa stýkali málo: Lízinka Brabcová, Mireille Pipašová, Jožina Bártová… Všetcia sme boli zamilovaní do Marianny Glatznerovej, ktorá za nami občas chodila z neďalekých Krasňan.

Chodil som vtedy na Masaryčke do jednej triedy s chlapcami ktorí hrávali za Slovan ako dorastenci (Gábriš, Valach, Škoda a iní). Tí si prišli k nám na Halatku zahrať– a sme ich porazili. Na odvetu sme prišli my na Slovan (Zimný stadión) a tam nás strašne natĺkli oni. Boli lepší, ale háčik bol niekde inde: umelý ľad na Slovane bol mäkký, ľad na Halatke bol tvrdý. My sme mali korčule dobre nabrúsené, oni nie. Ako dôsledok, im sa to na Halatke šmýkalo. Nám zase na Slovane sa naše ostré korčule zabárali do ich mäkkého ladu. Aj tak, oni boli lepší hráči než my.

O nejaký čas sme mali na podobnej návšteve dorastencov-hokejistov z Rače. Tí, súc zvyklí na podobný ľad ako náš, nemali žiadny problém s korčuľami. Vedení neskôr slávnymi bratmi Ölveckými nás kompletne deklasovali.

Na našej ulici býval aj bývalý hráč ŠK Bratislava a ku koncu kariéry aj ŠK Dynamitka Emilo Klubal. O hodne starší od nás, prišiel si s nami občas zahrať. Jeho umenie udržať si puk na hokejke sme len obdivovali – k puku sa mu nebolo možné dostať!

V lete sme do Halatky chodili plávať a hrávať sa na schovávačky. Sused, pán Tomšík, nám spravil drevenú loďku a na tej sme plávali celým svetom, od jedného konca Halatky až po druhý. Niekedy v lete vyschla až na pár kaluží na najhlbších miestach. Vtedy sa v nej dali nájsť staré hrnce, polámané hokejky, aj vyschnutou kožou obtiahnuté kostričky utopených mačiat alebo šteniat. Ktovie kde sa vtedy podeli všetky ryby, lebo len čo sa voda na jeseň vrátila Halatka ich bola zase plná.

Keď som sa pri štúdiu na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre naučil narábať s mikroskopom, objavil som v Halatke celý svet dovtedy netušených obdivuhodných živočíchov. So zväčšovacím sklom, alebo zo školy požičaným mikroskopom, som pri Halatke strávil mnohé letné dni, ponorený v kvapkách halatkovskej vody. Do dnešného dna mi je krídlo z obyčajného komára predmetom očarovania a údivu. Z lietania totiž viem že krídlo má mať určité aerodynamické zakrivenie, určitú aerodynamickú čistotu a iné vlastnosti. Naproti tomu komárie krídlo týmto teóriam naprosto odporuje: je úplne ploché, a namiesto “čistoty” je pokryté po celej svojej ploche a po oboch stranách drobnými tŕňmi. A ak tŕne ešte nie sú dosť, trčia z neho rôzne listy, podobné na drobné veslá. Nami vymysleným lietacím strojom sú potrebné tri samostatné veci: nosné krídlo, riadiace plochy a pohon. Komár si vystačí s jednou, jeho krídlo je nosné, riadiace aj pohonom (podobne ako napr. naše nohy). Každá jedna z tých častí – tŕne, veslá, kĺbové uchytenie krídla v tele komára, atď., je vyrobená a umiestnená precízne podľa plánu, a tiež nástrojmi naskladanými v komárom vajíčku. V porovnaní s takým krídlom, z hľadiska konštrukcie sú naše najdômyselnejšie stroje iba kuglufmi z mokrého piesku (a to nehovoriac o iných častiach komárieho tela)! Komári sú síce nepríjemní darebáci, ale z obdivu nad dômyselnosťou a kvalitou ich technického prevedenia po nich plieskam iba nerád.

Halatke a krásnemu životu na nej bol koniec keď blízko železničného mosta na Račianskej si policajti postavili opravovňu áut: do Halatky začal vtekať benzín, olej, rôznofarebné peny, fľaše, handry a plechovice, a rybník sa pomaly zmenil na žumpu. S konečnou platnosťou zahynula keď bolo treba zmeniť polomer železničného násypu smerom na Raču, ktorá zmena sa síce začala uskutočňovať už počas vojny, ale našťastie ju nebolo času dokončiť. Okrem železničných násypov sú dnes v tých miestach záhradky s búdami vo veľkosti poštových známok.

Ako mnohí ľudia na okolí, doma na dvore sme chovali aj párik kráv, svine, sliepky, husi, kačice, zajace, včely, atď., ba aj na “hudry-hudryho” (moriaka) sa tak hmlisto pamätám. Ešte aj dnes, po viac než sedemdesiatich rokoch, sa cítim doma v prítomnosti psa, kravy, alebo sliepky. Na rozdiel odo mňa sa oni nezmenili: oblečení sú rovnako ako vtedy, rozprávajú rovnakou rečou na celom svete, ich záujmy sú rovnaké ako vtedy, ich kultúra a hračky sú tiež rovnaké. Nepotrebujú trojkolky, stavebnice, knihy, hodinky, taniere, nábytok, domy. Do miery do akej to potrebujú vedia čítať naše myšlienky a na nás sa asi dívajú ako na nejakých parazitov, čo vo vzťahu k nim (a aj ku všetkým iným zvieratám, vtákom, rybám a najmä hmyzu) aj sme.

Potraviny.

Podľa všetkého čo som počul, videl a zažil rodina bola, aspoň čo sa potravín týka, nielen naprosto sebestačná, ale bola schopná hodne vecí predávať, alebo vymieňať za také ktoré sme nemali: podľa sezóny ovocie a zeleninu, mlieko, syry, med, sliepky, vajcia, kačice, slaninu, klobásy. Vtedajší politický system takejto sebestačnosti prial a ju podporoval. Nikto ešte neobjavil že zo sústredenej výroby a veľkopredaja potravín sa dajú vytĺcť z ľudí peniaze, z tých peňazí si kúpiť autá, postaviť hrady, zadovážiť si krásne ženy, a do smrti fajčiť hrubé cigárka a piť drahé alkoholy; a tiež nikto ešte nezačal vymýšľať zákony ktoré by ľuďom bránili byť sebestačnými na podporu tých ktorí pomýšľali predajom potravín zbohatnúť.

Zvieratá, okrem kráv, sme mali okolo domu aj po dedovom odchode do penzie. Záhrada pri Halatke bola síce teraz o hodne menšia, ale spolu so zeleninovou a ovocnou záhradkou pri dome stačila uživiť naše zvieratá a spolu s nimi aj nás piatich, neskôr dokonca siedmich, keď sa môj otec, mama a sestra tiež nasťahovali do dedovho domu, a teta Helena vydala a odišla bývať s mužom. Núdza o potraviny nastala až rok-dva po nástupe novej vlády po roku 1948. Tá vláda začala znemožňovať, ba až zakazovať!, domáci chov zvierat aj krmovín, a súčasne v obchodoch začal byť potravín nedostatok – ako inak. Pre nás tým nastali roky núdze o potraviny – z dostatku až prebytku, zrazu núdza.

Tá sebestačnosť nebola, samozrejme, obmedzená na potraviny. Vodu na polievanie záhrady sme mali z Halatky; vodu do domácnosti a pre zvieratá na dvore sme pumpovali zo studne. Hnojivo sa nazbieralo a nazametalo vo dvore, o fosfátoch, dusíkoch, potašoch, dédétémoch, herbicídoch a podobných chemikáliach ešte nebolo ani chýru. Babka geneticky modifikovala hydinu výberom vajec z najlepších sliepok a kačíc na podsadenie pod kvočky, a výberom najlepších zajačích samíc a samcov na párenie; dedo to robil podobne s našimi marhuľami, slivkami, orechmi a hruškami, a na siatie vždy vyberal tie najlepšie semená. Elektrina nebola v dome zavedená, svietilo sa petrolejom. Nebolo rádio, nebol televízor, neboli počítače; večere a večery sa odohrávali pri svetle petrolejky, a jej mihotavé tiene mi na stenách kreslili obrázky k tomu o čom sa práve debatovalo. Na kúrenie sa používalo drevo zo záhrady, a uhlie, spolu s petrolejom dodávané železnicou ako súčasť dedovho platu. Šaty dievčatám šila ich mama – moja babka, a keď podrástli šili si ich samy.

Materinská reč.

Doma sa hovorilo rečou aká sa práve hodila: základom bola slovenčina, premiešaná s češtinou, kvôli mame a jej českej rodine; všetcia zo slovenskej strany vedeli plynne po maďarsky a po nemecky, a keď niekto neznalý slovenčiny alebo češtiny prišiel tak sme sa bavili jeho rečou. Český dedo Havelka aj po rusky zaspieval, alebo sa rozhovoril keď naďabil na nejakého “bráška z ruského tažení”, ktorých sa po krajine potulovalo ešte dosť.

Ja som po maďarsky aj po nemecky na mojej detskej úrovni rozumel, ale ďalej som sa nedostal – tie jazyky neboli na Slovensku po druhej svetovej vojne príliš populárne, najmä po tom keď začalo vychádzať najavo čo tie národy navyvádzali všade kam nepozvané prišli. Po čase sa to isté prihodilo krásavici ruštine, ktorú do nás nútili od ľudových škôl.

Môj otec a mama mali svatbu z toho domu r. 1935; stretli sa iba pár mesiacov predtým v obľúbenej záhradnej vinárni Rajtových, asi 200m za mostom na Račištorfskej, na ľavej strane. Mama tam prišla od českej kolónie pri Bielom Kríži s kamarátkou Juci. Otec po dlhej nezamestnanosti práve dostal miesto ako “daňový adjunkt”, a tak sa mohol pred dievčatami “vycajchnovať” (krásne to prešpurácke slovo – dnes by to bolo “šouof”):

Mamini rodičia, Česi z Humpolca, bývali pri Hlavnej stanici na Bezručovej ulici, v šedivom “činžovnom” železničnom dome pod tenisovými dvorcami. V ich byte som pár razy bol: tmavý, vytapetovaný, s modrými kachličkami okolo veľkeho šporáka na uhlie. Mamin otec, dedo Josef Havelka, pracoval ako výplatný úradník na Hlavnej stanici. Nemali sa bohvieako výchyrne, súdiac podľa tašiek “výslužky” (t. zn. potravín) ktoré si od nás odnášali po každej návšteve.

Často otrepávané tvrdenie že Česi prichádzali na Slovensko kvôli nedostatku kvalifikovaných Slovákov po odchode Maďarov v prípade našej rodiny neplatilo. Môj český dedo Havelka bol vyučeným holičom a strávil štyri roky v čs. légiách v Rusku; hral na pár hudobných nástrojov, a v Légiach aj na bratislavskej Hlavnej stanici organizoval orchester. Tu ho vidieť s jeho spoluhráčmi:Vo vzťahu k železniciam a v porovnaní so slovenským dedom Hatvanim, ktorý tiež strávil dávno pred (prvou svetovou) vojnou 4 roky v rakúskej armáde, toho vedel oveľa menej, vlastne nič. Dedo Hatvani ovládal slovenčinu, nemčinu, maďarčinu, ba aj prešpuráčtinu, a celý svoj pracovný život strávil okolo železnice. Dedo Havelka vedel po česky, trochu po nemecky a po rusky. Nakoľko väčšina nižších zamestnancov a najmä robotníkov pri železnici na Slovensku boli vtedy po maďarsky hovoriaci, dedo Hatvani by bol oveľa vhodnejšie kvalifikovaným výplatným úradníkom, ak už o nich bola núdza. Nuž čo, tak to vtedy bolo: novej československej  vláde sa vtedy vrátilo množstvo ľudí zo všetkých kútov sveta a kam inam ich poslať než do nových, čiastočne  Maďarmi vyprázdnených, území…

Dedo (Hatvani) občas utrúsil že Bratislava aj s okolím sa mala po rozpade Rakúsko-Uhorska radšej pridať k Rakúsku než do Čiech – k Rakúšanom sa cítil, očividne, bližšie než k Čechom. O 50 rokov neskôr som našiel podobné tvrdenie, ale zahrnujúce celé Slovensko, v spomienkach Michala Bodického.

Havelkovci mali tri deti, syna a dve dcéry, z ktorých moja mama bola najmladšia. Všetky tri ratolesti sa im vyženili v Bratislave, Gustav s prešpuráčkou, Otka s Čechom od Bakova na Jizerou, no a moja mama Marie so Slovákom. Tuto sú v ich byte niekedy roku 1927:

Detské spomienky.

V dome pri železničnej stanici ako prvý vnúčik som býval pečený-varený až do svojich štyroch rokov, kedy r. 1940 dedo odišiel do penzie a celá rodina sa presťahovala do novokúpeného domu na Račianskej, oproti šenku u Dudáša. Do nášho starého domu sa nasťahovali naši priatelia Trtolovci, tiež železničiari.

Z toho železničného domu mám tisíce malých detských spomienok: na zvieratá, na včely, na kačiatka, na kravu ktorá sa vraj hrala na moju mamu (ktovie ako sa znášali s mojou skutočnou mamou?), na návštevy “českej” rodiny, na rôzne vzdialené tetičky, strýkov, bratancov a sesternice – všetko po maďarsky hovoriacich – zo Šale a okolia (Szőke, Szépbőze, Andódy); na zabíjačky, na pomaranče na vianočnom stromčeku, na lepéne, kuglufy, gerhene, morváne a hajtováne mojej slovensko-maďarskej babky – no, raj na zemi!

Porovnávajúc život mojich starých rodičov so životom priemernej rodiny v dnešnej dobe (2011), nemôžem nespomenúť niekoľko drobností; spoločenský rozdiel nech vyhodnotí pán národohospodár a pán psychológ, peňažný rozdiel nejaký pán účtovník.

Podľa môjho obyčajného sedliackeho myslenia si myslím že osobné schopnosti, praktické vzdelanie a následná kvalita života mojich starých rodičov bola ďaleko vyššia v porovnaní so životom dnešného priemerného manželstva. Dnešné manželstvá, v ich naprostej závislosti na dvoch platoch, pripútanosti k peňažným inštitúciam, zníženým rodičovským postavením, a pomerne obmedzenému rozsahu schopností a kvalifikácií, sa zdajú byť bližšie k dávno zavrhnutému poddanskému spôsobu života, než k temer naprosto slobodnému životu mojich starých rodičov (mimochodom, za čias poddanstva sa od poddaných vyžadoval tzv. desiatok = desatinu z úrody/výrobkov museli odovzdať “panstvu”. S akou asi radosťou by sme dnes privítali desaťpercentné dane? (Dereš už hádam s menším nadšením, ako aj závislosť na rozmaroch miestnych pánov). Výchova detí u mojich starých rodičov sa diala doma, u mamy, u otca, medzi súrodencami a zvieratami, v spoločnej kuchyni, na dvore a na dvoroch okolitých rodín. Škola bola považovaná za niečo čo naučí deti písať, čítať a počítať, dá im trochu šajnu o najnovšej kultúre, a prostredníctvom náboženstva im dá trochu základných a nemenných životných múdrostí, a rozhľadu na vyššej úrovni.

Ako manželského páru so štyrmi deťmi hlavný rodinný peňažný príjem mojich starých rodičov bol dedov plat ako výhybkára na železnici. Vedľajší príjem sa získaval predajom rôznych domácich plodín a výrobkov, napr. slaniny, údenín, medu, masla, ovocia a pod.. Popri plate mali bývanie zadarmo v železničnom dome, plus uhlie na kúrenie a petrolej na svietenie. K dispozícii mali blízku zem – dosť nízkej kvality – pozdĺž železničnej trate. Stará mama pracovala doma a okolo domu. Obaja moji starí rodičia mali iba základné školské vzdelanie, dve-tri triedy ľudovej školy. Dedo navyše nadobudol aké-také znalosti okolo železníc počas svojej štvorročnej vojenskej služby v telegrafno/železničnej “kompánii” v Korneuburgu pri Viedni.

Rozsah ich praktických schopností a k tomu potrebných teórií bol však ďaleko vyšší než podobný súhrn schopností a znalostí dnešného priemerného manželstva.

Dedo, okrem svojej práce ako železničiar, vedel hospodáriť na pridelenom kúsku zeme, asi 100×400 metrov veľkom. Vedel ako to obrobiť, čo a ako sadiť, ako sa o to starať, ako to zožať/nazbierať/natrhať, vedel ako to uskladniť, spracovať, atď. Vedel ako sa starať o domáce zvieratá, vedel, keď bolo treba, ako ich zabiť, rozporcovať, spracovať, uložiť, atď. Vedel ako sa starať o včely a ako získať od nich med; vedel všetky práce potrebné na údržbu domu a rôznych prístavkov, strojov a konštrukcií okolo neho a na poli; vedel ako vyrobiť rôzne druhy vína podľa toho aká bola ten-ktorý rok úroda.

Babka, moja stará mama, viedla domácnosť, varila, piekla chleba, podľa sezóny zavárala, vyrábala lekváre, šila, štrikovala, prala, plátala, štopovala pančuchy, starala sa o deti všetkých vekov; vedela ako zabiť menšie domáce zviera, vyčistiť, rozporcovať a pripraviť na večeru; vedela ako dojiť kravy, ako vyrobiť maslo aj syry; vedela ako sadiť rôzne byliny potrebné v kuchyni; sadila kvety a starala sa o ne; keď bolo treba bola schopná pomôcť s prácami na poli; starala sa o stôl pred domom na ktorom boli vyložené rôzne potraviny a domáce výrobky na predaj okoloidúcim; keď bolo treba, napr. keď dedo bol chorý, vedela zaňho zaskočiť v jeho práci na železnici – obsluhovať závory, navečer rozvešiavať petrolejové lampy na semafóry a pod.; raz za pár rokov vymaľovala dom vápnovými farbami, znútra a občas aj zvonka, až pokiaľ dočiahla…
Obom pomáhali, pokiaľ vládali, ich mamy: dedova mama zvaná Rozanenna Pištáková, a babkina mama, tiež zvaná Rozanenna, Maczkyová, ktoré obe bývali v tom istom železničnom dome. Keď už prestali vládať, zostali až do smrti na starosti dedovi a babke. Dedova mama je tu:

Poznámka k tým babkiným a dedovým genetickým modifikáciam.

Ľudstvu užitočné odrody vtákov, zvierat a hmyzu, ako aj poľnohospodárskych plodín, ovocných stromov, atď., boli vypestované počas tisícročí práve takýmito drobnými babkami a dedami. Neviem si spomenúť na jednu jedinú užitočnú plodinu, zviera, vtáka, atď., ktoré by bolo vypestované pre úžitok ľudstva nejakým Výskumným Ústavom s tuctom Nobelových cien a mrakom patentov za ich menom. Dédété, herbicídy, fosfáty, to áno! Momentálne slávne genetické modifikovania sa zdajú byť zamerané na vylúčenie jednotlivcov – babiek a dedov – zo šľachtiteľského procesu, na zvyšovanie zisku inštitúcií a podnikavých jednotlivcov, a, samozrejme, na lacnejšie ničenie domnelých nepriateľov...

Pozemok pri Halatke bol po nás rozdelený na niekoľko záhrad, z ktorých každá bola pridelená nejakému vyslúžilému železničiarovi. Dedovi tam pripadla záhrada asi 30×60 metrová s prístupom k Halatke. Dlhé roky sme tam pestovávali rôzne zeleniny a ovocie, kúpávali sa v Halatke, trávievali tam dni lenivosti až nakoniec, niekedy okolo roku 1963-4 prišli buldozery a rajskej záhrade bol koniec.

S dedom som chodieval na Račiansku obkukovať náš budúci dom, ktorý práve vtedy dostavoval pán Andrášek. No a jedného krásneho jarného dňa roku 1940 sme tam už boli a ja som tete Ruženke pomáhal voskovať dlážku voňavou kockou včelieho vosku. Račianska ulica z toho domu roku 1951 vyzerala takto (od zastávky autobusu vedie chodník ktorý sa dnes volá Nový záhon). Sirénu, o ktorej sa zmieňujem v texte, je trochu vidieť vedľa domu na pravej strane ulice:

A takto vyzerala opačným smerom (za domom v diaľke je dnešná Pekná cesta):Prevádzka na nej bývala dosť rušná; napr. na dolnom obrázku je v diaľke vidieť bicykel (“daj si pozor, Károlko, šak čo, až je opitý, mohol by do teba aj vrazit!”, napomínala babka)…

Moji rodičia sa už rok-dva predtým nasťahovali do prenajatého bytu na Robotníckej, potom v Légiodomoch, potom vo Fričáku, tiež neďaleko v dome so záhradou u Predných a nakoniec v Novej dobe 3, všetko v rozmedzí dvoch-troch rokov. Ja som s rodičmi v ich bytoch občas býval, ale dával som prednosť dedovi a babke, a ich dcéram, tetám Helene a Ruženke, a najmä záhrade a zvieratám! Syna, okrem môjho otca, nemali: prvý syn Štefan sa im zabil, neženatý, ako rušňovodič pri nehode ešte roku 1933, kdesi pri Čeklísi. Moje tety (trochu zlomyseľne) nadhadzovali že sa “naši” sťahovali vždy keď mama nemohla nájsť viac ľudí na dobré pohádanie… O veľa-veľa rokov neskôr sme s Ruženkou rozoberali jednu postavičku z Asterixa, ktorú Júliusovi Cézarovi doporučili ako zázračnú zbraň, ako niekoho kto vie rozhádať akúkoľvek spoločnosť, na použitie ako zbrane hromadného ničenia proti neposlušným Galom. Už vtedy 80-ročná Ruženka sa nezdržala a poznamenala že “je presne taký ako tvoja mama”, ktorá už vtedy bola aspoň 15 rokov v jej českom raji (ať Ti, maminko, dá český pámbíček svoji slávu, a hodně lidí kolem na hezky šťavnaté pohádání…).

Nad predchádzajúcim odstavcom sa nedávno pozastavila priateľka Betka Nemcová-Brabcová, ktorá prežila svoje detstvo v dome naproti cez cestu od nás. Naše mamy sa priatelili, a podľa Betky moja mama bola nadmieru veselá a najmä priateľská osoba; o mne vraj vždy hovorila iba v dobrom.

Hovorím zámerne v “českom raji”, pretože mama, hoci žila na Slovensku od štvrtej triedy ľudovej školy (“vesměs čeští učitelé”), po slovensky nevedela, a na Slovákov sa dívala hodne zvrchu, vrátane môjho otca, a asi aj na mňa. Ja som po česky vedel tak ako ona, ale “na Slovensku po slovensky”, ako sa vtedy začínalo hovoriť, a pri návštevách u rodiny v “Protektoráte” som šprechtil po česky (a tým že som vždy prvých pár týždňov zápasil s miestnym nárečím som mal v Humpolci prezývku “ten blbej Slovák” – pamatujete ještě, kluci humpolečtí? Tá sa mi však nenalepila natrvalo, ku koncu dvojmesačných prázdnin som vždy rozprával ako domáci. Tiež, bohvieprečo, som bol silnejší než ostatní, hoci bitkárom som nikdy nebol, radšej som utekal keď sa dalo. Naspäť na Slovensku som zase bol podozrievaný za Čecha…).

Humpolec.

Až do mých asi patnácti let jsme byli v Humpolci každým rokem v červenci a srpnu, někdy i jindy. Bydleli jsme u dědy a babičky Havelkové na Kasárnech, naproti fabrice J. F. Jokl. Rodiny jsme tam tehdy měli ještě dost: na Lnářské bydlel praděda Adolf Havelka, nad pekařstvím Viléma Drbala bydleli strejda Pepa a teta Emilka Nechanická, na Sluníčkově strejda Gustav Havelka s jeho hezkou ženou Andou. Dole na Pražské bydlel strejda Gustav Škraba, jeho dcera Otka (moc hezká žena) s mužem Frantou Štěpkem; s jejich synem Lubošem, ženou Libkou a celou jejich rodinou jsme ještě pořád ve styku.

Z kluků kolem Kasáren jsem se hrával s Jardou Vazačem, Karlem Suchým, Trnkou; na Nerudově ulici, kam se babička Havelková přestěhovala když děda Havelka zemřel, to byli Franta Dušek a kluci Kubíčkovi, zejména Olda. A pak jiní, jako kdy, z celého Humpolce: Olda Městek, Kordovský, Balcar, Hůla, Kulík, atd.  A hezké holky: sestřenice Krasava Nedvědová a její kamarádky, tuze hezká Božka Šimková, holky Kostkubovy, Jarka Holubová, Marjána Vaňhová, Růženka Kubínová… Přes bratránka Jardu Nechanického jsem znal Honzu Příborského a Květu Mazákovou. Přes Jardu jsem taky hrával tenis u Cihelny, ale na jména odtud se už nepamatuju.

Taková kamarádství netrvávala dlouho. U dětí to vždycky chvilinku trvá než se sčuchnou, a když se to rozběhlo jsem už za pár týdnů na deset měsíců zmizel. Potíže byly i s jazykem. Což o to, česky jsem uměl, ale humpolecký přízvuk se ze mne za těch deset měsíců vyvětral a vždy jsem musel začínat zeznovu.

Děda Havelka, ruský legionář, měl spoustu zajímavých knih. U něj jsem přečetl knihy o ruské “anabasi”, Švejka v žlutém vázání (i s Vaňkem), Tisíc a jednu noc, Alenku v říši divů, různé verneovky, Brehmův život zvířat, ruské pohádky v českém překladu, a mnoho jiných. Děda si nechával vázat tehdy populární časopisy Výběr a Zdroj, v nichž bývalo hodně zajímavého počteníčka. Děda byl náruživý hudebník a dodnes si po něm schovávám jako rodinný poklad dva hudební nástroje: housle Stainer, a violu s nálepkou Stradivari (napodobeninu sice, ale přes 110 let starou).

Praděda Havelka sepsal vzpomínaní na svoje povoláni, které bylo laskavě zveřejněno na internetových stránkách Humpoláka pod názvem Soukenictví v Humpolci http://www.humpolak.cz/modules.php?name=News&file=article&sid=4343

A rodina dnes? V Humpolci nikdo! Dnes je tam všechny, jednou za pár let, chodím navštívit  – na hřbitově…

Do školy som začal chodiť na Vajnorskej, blízko tenisového štadióna. Tu na fotke je ma vidieť ako blonďáka nad pánom učiteľom/riaditeľom Vágnerom. Dievča s mašlou medzi nami dvomi je Anka Duchoňová, s ktorou som chodil do rôznych škôl s malými prestávkami od začiatku až do maturity:

Dvoch zo slávnych staroprachárenských štricákov vidieť v hornom rade v pravej štvorici.

Nepamätám sa na všetky ich mená: v hornom rade Chorvát, Kovačič (pozor, bitkár!), Mišík a Pongrác (divoký bitkár, pravdepodobne bez kolieska či dvoch kdesi pod čapicou!); pod nimi Jergel, Dobrotka, Cimra, Ďurček; a pod nimi sa na dievčatá, okrem Anky, nepamätám; sediaci iba Edo “Ficko” Gábriš a Julka Duchoňová.

Bývať som musel s rodičmi; prvý ročník som vydržal ako-tak, ale stále ma to ťahalo na Račiansku a tak od druhého ročníka som už chodil od starých rodičov z domu na Račianskej do ľudovej v Dynamitke. Riaditeľom tam bol láskavý starý pán Ján Vojtek, objavoval sa tam aj jeho syn. Učiteľkami tam boli Vančeková a Hermanová, obe dosť tuhé a prísne dámy, a ku koncu nás učieval (vraj) nedávny partizán Ján Ďurové (“škuľavý apoštol”: škúlil totiž, a mal aj bradu, čo v tom čase bolo medzi chlapmi dost neobvyklé). Hodne bolo aj náboženstva, z neďalekého kostolíka tam chodieval farár a učil nás. Zaujímavé že na toho farárika sa vôbec nepamätám, hoci, okrem hodín náboženstva, som mu aj občas miništroval pri omši, ba raz aj niesol akúsi ozdobu pri každoročnej “prosecii” po uliciach Dynamitky.

Roky vojny.

Vojna nám v rodine začala nenápadne, aspoň z môjho štvorročného hľadiska. Najprv k nám prestali chodiť po maďarsky hovoriaci príbuzní. Potom odišla naša česká rodina: děda, bába, strejda Gustav, teta Otka. Zanechali za sebou rôzne trosky: Gustav ženu-prešpuráčku menom Hansi, ktorá v Humpolci nezniesla uštipačné poznámky zo strany susedov (humpolecké malomestské jazyky sú veľmi jemne nabrúsené); Otka muža Róbu (Robert Nedvěd), ktorý hneď po zrušenej mobilizácii zmizol cez Poľsko do Anglicka, a zahynul ako britský vojak v marci 1945 pri Dunkerque (kde je jeho meno napísané na pamätnej tabuli); a Helenku, Gustavovu dcéru, moju sesternicu. Moja mama chcela silou-mocou tiež odísť, ale otec, Slovák, nástojil na zotrvaní v Bratislave. Celá moja česká rodina mohla zostať keby prijali im ponúkané slovenské občianstvo: dali prednosť “protektorátnemu”, ako sa Čechy vtedy nazývali…

A kulisy sa ďalej prestavovali: z neďalekého milého Rakúska sa zrazu stalo Nemecko, a pán Hitler s jeho armádami sa objavil od Bratislavy iba cez 300m široký Dunaj – Petržalka už bola Nemecko. Hitlerovi oddané Maďarsko sa priplichtilo k južným okrajom mesta, kdesi až k Podunajským Biskupiciam, ba aj Račišdorf si na pár dní prisvojili! Po uliciach začali pochodovať oddiely Hlinkových gárd, aj oddiely vojakov v uniformách novej Slovenskej armády. Vo vzduchu zlostne vrčali nebezpečne vyzerajúce dvojplošné stíhačky, krátke s hrubým nosom, v noci na nich z Kuchajdy svietili svetlomety, ale inak bolo ticho – aspoň u nás. Teta Helena, sekretárka riaditeľa v Dynamitke, nosila z práce nemecké obrázkové časopisy Signal (áno, bez čiarky nad a), kde boli opisované slávne činy hrdinskej nemeckej armády, či už na Ukrajine, hlboko v Rusku, v Afrike, na Kaukaze, ba aj na Kryme. Tí múdrejší už vtedy (1940-41) iste vedeli že to celé rozplazenie sa po svete je začiatkom konca, nie slávy! Toľké územie, ešte k tomu obývané nie priateľsky nakloneným obyvateľstvom, sa predsa nedá udržať z jedného centra; skôr či neskôr ti niekto začne tie roztiahnuté choboty kus po kuse odrezávať… Zemepis som sa začal učiť práve na vzrušujúcich stránkach Signalov.

Bývajúc pár sto metrov od hlavnej železničnej trate z Bratislavy smerom na východ sme občas videli nákladné vlaky naložené kanónmi, tankami, nákladnými autami a inými vojenskými strojmi. Smerovali na východ. V niektorých z vagónov boli tu slovenski, tam nemeckí vojaci, ktorí na nás deti pozdĺž trate pokrikovali, hádzali nám balíčky keksov, niekedy aj cukríky, ba aj kúsky čokolády. Iných nemeckých vojakov bolo vídať v okolí nemocníc, všelijako pokrútených, obsekaných, bez nôh, bez rúk, o barlách…

V Protektoráte (Čechách), kam sme s mamou každoročne chodili cez školské prázdniny, bolo vidieť nemeckých vojakov viac. Pochodovali po uliciach, postávali v šenkoch, riadili dopravu na križovatkách, na hranici medzi Slovenskom a Protektorátom kdesi pri Kútoch prehliadali vlaky. Názvy miest a ulíc boli dvojjazyčné, nemecký názov (písaný švabachom) obvykle prvý, český názov druhý. Jedla v Protektoráte bolo asi málo. Pri každej každoročnej ceste z Bratislavy do Humpolca sme s mamou trepali ťažký kufor, plný jedla. Obzvlášť sa pamätám na jeden kufor plný zemiakov (pritom humpolecko je prevážne zemiaková oblasť). Obloky v noci museli byt zatemnené. Niektoré stanice na rádie bolo zakázané počúvať, čo moji humpoleckí starí rodičia ignorovali. Ešte dnes mi znejú v ušiach tympany z Londýna: bum, bum, bum, búúúm: “Volá Londýn, vysíláme zprávy v českém jazyce”. Počúvanie “západného” rozhlasu bolo zakázané pod trestom smrti – ako len ľahko som len mohol ja, ako decko, niečo niekde vykvákať…

Po celej Bratislave boli nainštalované sirény na varovanie obyvateľstva pred leteckými náletmi. Na Račianskej sa objavila siréna približne oproti domu č. 160. My sme od nej bývali hádam 300 metrov smerom k Rači, a aj u nás bol jej zvuk ohlušujúci.  Súčasne so zvukom sirény sa na stožiari na vodárenskej veži v Dynamitke vždy objavil veľký guľatý kôš. Ten, podľa toho ako bol na tom stožiari vysoko, a hádam aj podľa svojho tvaru, znamenal buď že lietadlá smerujú na Bratislavu, alebo kamsi bokom.

A začalo sa bombardovanie, ktorého hlavným cieľom bola Viedeň. Obyčajne bolo počuť kolísavý hlboký hukot kdesi od Šamorína, potom sa objavili strieborné bodky s pásmi pary za nimi. Bodky, v ktorých sa už dali rozoznať štvormotorové lietadlá, smerovali na Pezinok, kde sa obrátili doľava a zmizli za horami za Račou. Raz sme roku 1944 boli v Hochštetne (dnes Vysoká pri Morave), kde sme pár týždňov spali v sedliackom dlhom dome u Lénarta Ščepána, pri rieke. Hrali sme sa na pieskovisku zvanom Kozliská keď zrazu za obrovského hukotu sa spoza neďalekej vyvýšeniny začali objavovať skupiny veľkých tmavých viacmotorových lietadiel, letiacich veľmi nízko. Leteli smerom k Viedni, odkiaľ sa ozýval temný hukot bombardovania, a bolo vidieť čierny dym ako stúpa k nebu. Asi v ten istý deň niektoré z lietadiel zhodilo pri Hochštetne množstvo nevybuchnutých bômb, ktorých konce dlho trčali z blata pri rieke Morave – a my decká sme sa hrávali medzi nimi…

V Bratislave na Kuchajde bolo vidieť kanóny ako strieľajú na tie lietadlá. Na nebi boli rôznofarebné oblaky dymu z vybuchujúcich strieľ. Videli sme obrovský mrak tmavého dymu ako stúpa z horiacej Apolky. O pár týždňov sa začal objavovať na ulici blízky sused, pán Petrík, zafačovaný od hlavy až po päty – pracoval v Apolke a pri bombardovaní bol popálený. Inak v našom okolí tých bômb spadlo iba málo. Najnepríjemnejšie bolo pozorovať bombardovanie Rendezu, kde tmavé dvojmotorové lietadlá, nalietavajúce veľmi nízko smerom od Šúru, zhadzovali bomby na zriaďovacie nádražie. Niekoľko bômb padlo aj na domy v Račišdorfe, pár z nich aj v blízkosti Žabacieho majera. O pár dní sme sa my decká už s chuťou hrali v čerstvých kráteroch a rozbitých parných lokomotívach.

Koniec vojny.

Niekedy roku 1942-43 sa u nás na stole objavil zázrak – kryštalové radio. Pozostávalo z drevenej skrinky s dvomi bakelitovými gombíkmi na prednej strane, a sklenenej rúrky s malou páčkou na boku. V rúrke bol striebristý kryštálik na jednom konci, a tou páčkou bolo treba manipulovať drótik v sklenenej rúrke aby sa dotkol toho kryštálika.

Vzápätí sa ozvala v sluchátkach trebárs hudba, alebo niekto tam rozprával. Celá rodina sedávala okolo skrinky a ťahali sme sa o sluchátka; susedia sa prichádzali pozrieť! Tetu Helenu to asi znervózňovalo, lebo asi o rok priniesla z práce skutočné radio! Bola to malá skrinka značky Philips a dali sa na naj naladiť rôzne stanice; sluchátka nebolo treba, rádio bolo počuť až na ulicu.

No a cez tie rádiá som sa začal zoznamovať s menami vo vtedajšej slovenskej politike: Tiso, Tuka Béla, Lednár, Čatloš, Ďurčansky, Tido J. Gašpar, Šaňo Mach, Konštantín Čulen (“my nesceme nic enem co nám patrí”, hovorieval), a samozrejme s menami spoza hraníc: Hitler, Stalin, Horthy, Mussolini, Roosevelt, Churchill a iní. Hitler, Mussolini, Horthy a iní boli naši, Stalin, Roosevelt, Churchill a iní boli nepriatelia.

Pomaly sa začali objavovať zprávy o “hrdinskej nemeckej armáde” ako sa “elasticky odpútáva od nepriateľa” (t. zn. ustupuje); ako hrdinský maršál Rommel suverénne odráža zbesilé nápory nepriateľov; karikatúry trebárs Stalina ako ťahá plachetnicu štátu vo Volge plnej krvi; karikatúry nosatých Židov ako sa krvavou rukou naťahujú do našich vrecák za peniazmi (o pár rokov sa to aj uskutočnilo, “židmi” však boli Rusi a ich domáci poskokovia). V škole na stene viseli obrazy Doktora Jozefa Tisu (slovenského prezidenta) a Adolfa Hitlera.

Jedného dňa sa do vysielania “zpráv Slovenského rozhlasu” začal ozývať iný hlas. Nepamätám sa čo hovoril, ale sa povrávalo že to vysiela akási pirátska rozhlasová stanica. “Zprávy Slovenského rozhlasu” začali byť sprevádzané hlasnou hudbou na umlčanie tých pirátov. Podľa rôznych zpráv boje na rôznych stranách sa približovali k nám. Hovorilo sa o vylodení spojencov v Normandii, o bojoch na Ukrajine, o zbabelom bombardovaní nevinného civilného obyvateľstva v Berlíne a iných nemeckých mestách. Začalo sa hovoriť o “civilnej obrane”, po uliciach sa predávali biele odznaky WHW (Winter Hilfe Woľačo), vo vzduchu viselo očakávanie čohosi.

U nás na ulici (Račišdorfskej) robotníci navŕtali diery pod mostom a vložili do nich výbušniny. Tieto boli pospájané šnúrami a jedného dňa sme tie šnúry my chalani ukradli a hrali sme sa s nimi – pekne horeli, od jedného konca k druhému. Stopy po dierach som pod tým mostom videl ešte roku 2007. Pri moste tiež boli umiestnené dva železobetónové kvádre, jeden z každej strany, na prípadnú prekážku pre vozidlá. A nakoniec za benzínovou pumpou v blízkosti terajších Krasňan bol umiestnený malý kanón, pri ktorom postával veselý nemecký vojačik. Ten z toho kanóna aj raz-dva razy vystrelil do polí smerom k Žabaciemu majeru, možno na potešenie nás detí. Podobný kanón bol umiestnený tam kde sa rozchádzali železnice, jedna na Nové Zámky, druhá smerom na Trnavu.

Bolo to okolo Veľkej noci roku 1945 kedy sa dedo rozhodol že bývanie na hlavnej ceste by mohlo byť nepríjemné a tak sme sa presťahovali do pivnice horárne nad Schienwegom (Peknou cestou), k Pechanovi. Tam sme boli hádam deň-dva keď, hrajúc sa vonku na ceste, som videl ako hore cestou ide pár nemeckých dôstojníkov na koňoch, a za nimi pochodujú nemeckí vojaci, stovky a stovky vojakov. Medzi nimi boli vozy ťahané koňmi, a všetci, vojaci aj kone, vyzerali na smrť unavení. Dôstojníci prišli do dvora horárne na koňoch kde ich napojili pri studni. Hovorili že za nimi prichádzajú Rusi, a že takú divokú bandu sme ešte v živote nikdy nevideli. Odišli – a to bolo naposled čo som videl nemeckého vojaka. Nemám na nich zlé spomienky, ani z Humpolca, kde ich bolo hodne, ani z Bratislavy, kde ich bolo veľmi málo. Raz, idúc po ulici blízko nášho domu, šiel proti mne osamelý nemecký vojak. Zdvihol som naňho ruku a povedal hajlhitla, a on nielen že nezdvihol svoju ruku, ako by sa patrilo, ale ešte na mňa pekne po viedeňácky zavrčal “Geh’ weg’ nach Oasch, búbi (choď do riti, chlapče)”!

Čo sa tej “divokej bandy” týka, moje a naše, rodinné, skúsenosti boli rovnaké ako už boli veľa ráz opísané inými očitými svedkami: Rusi nemeckých vojakov, kde na nich naďabili, vraždili bez otáľania, čím si medzi ľuďmi získali povesť chladnokrvných vrahov; radi sa opíjali – ako svine, ako sa na okolí hovorilo; brali a kradli čo sa im zapáčilo, najmä náramkové hodinky, šperky, bicycle; znásilňovali čo sa len dalo, bez ohľadu na výzor a vek; mali problem s rozlišovaním medzi záchodmi a kúpeľňami; vadili im ploty medzi domami – buržuji, hovorili. Všetky tieto skúsenosti neskôr vrhali dosť ironický tieň na neskoršie zbožňovanie Ruska, ktoré bolo do nas nútené “komunistickým” systémom…

Na druhý deň sme s dedom boli v jednom dome na okraji vinohradov keď ktosi zakričal že prichádzajú Rusi. Všetcia sme vbehli do domu a čakali. O chvíľu sa aj objavil vo dverách vojak s granátom v ruke: “Germán!?”, zakričal. Dedo vstal a povedal že tu žiadni Germáni nie sú, iba civilisti, ženy a deti. Rus poodišiel do dvora, dedo za ním, ja tiež, a Rus zahodil granát ďaleko do vinohradov. Granát nevybuchol, a bolo nám nakázané tomu miestu sa vyhýbať (ja som sa síce rozbehol že ho prinesiem naspäť, ale dedo s vojakom ma našťastie zastavili). Vojak rozprával rečou ktorej sa dalo trochu rozumieť. Vojna nám skončila celkom potichu. Pár výstrelov bolo počuť v tých dňoch kdesi z hôr nad Račišdorfom, a inak nič – nemeckí vojaci v našom okolí zmizli asi deň či dva pred príchodom Rusov. Na slovenských vojakov z tých dní sa nepamätám.

V tej pivnici bol s nami aj mladý človek, holič, ktorý sa na druhý deň rozhodol že zájde domov, pozrieť sa čo sa deje, a hádam si priniesť svoje nástroje a začať pracovať. Nedostal sa ďaleko, po pár sto metroch ho ľudia našli zastreleného. Pochovali ho na pravej strane Schienwegu, tam kde končí najprudšie stúpanie, a miestny kamenár pán Čeglej mu spravil pekný pomník. Jeho hrob som tam roku 2007 ešte videl, ale náhrobný kameň už nie: bolo na ňom napísané Antonín Kopal, Apríl 1945…

Po pár dňoch sme sa vrátili domov. V našom dome pár dní prebývali vojaci a všetko bolo zničené a rozhádzané, vrátane kurníkov a šopy vo dvore. Veselého nemeckého vojačika som našiel asi 200 metrov od nášho domu v brázde v poli zastreleného, v hrudi mal niekoľko zakrvavených dier. Ľudia vraveli že keď naňho Rusi naďabili že mu naznačili aby šiel od cesty do polí a keď bol od nich asi 20 metrov ho zozadu zastrelili. Čo si ten chudák počas tých dvadsiatich metroch asi vytrpel… S dedom sme ho naložili na táčky a pochovali za železničným mostom blízko Halatky. O pár mesiacov sme našli ten hrob rozkopaný, vraj mesto pochovalo všetkých nájdených Nemcov do spoločného hrobu (bohvie kde to asi je?).

Teta Mariška Andódyová, ktorá bývala v poliach pri železnici blízko Prievozu, nám neskôr povedala o podobnej príhode. Aj pri nich bol pri ceste malý kanónik, a nemecký vojačik od neho spal dve noci v Mariškinom dome. Vraj vojna pre neho už skončila. Keď Rusi prehliadali dom našli ho sedieť pri stole. Vraj zdvihol ruky, ruský vojak mu naznačil vyjsť na dvor a tam na neho namieril zbraň. Teta Mariška s krikom prosila že tu nie, tu preboha nie! Vojak Nemcovi naznačil ísť za roh domu – a tam ho zastrelil. Tete Mariške preskočilo v hlave a odvtedy sa s ňou dalo baviť iba o bosorkách a o urieknutí, o máločom inom.

Jej muž, Feri báči, spal vtedy po nočnej službe za rohom domu v šope na sene. Guľky z výstrelov preleteli šopou a milého Feri báčiho dosť nemilo zobudili.

___________________________________________________________________

Čo moji starí rodičia nemali až do roku 1940 (a okrem elektriny a rádia ani potom, pokým nezomreli roku 1955 a 1963).

-        Antibiotiká

-        Auto

-        Elektrinu

-        Filmovú kameru

-        Fotoaparát

-        Internet

-        Kúpeľňu s teplou vodou

-        Mikrovlnku

-        Motocykel
-        Motorové náradie

-        Náramkové hodinky

-        Písací stroj

-        Plyn

-        Plniace pero

-        Počítač

-        Pôžičku

-        Práčku

-        Rádio

-        Televízor

-        Telefón

-        Umývačku riadov

-        Umelé hnojivá

-        Vodu z vodovodu

-        Vysávač

Čo moji starí rodičia mali až do roku 1940, všetko vlastnoručne vyrobené/ulovené/spracované

(po r. 1948 postupne menej a menej, nový politický režim sebestačnosti zabraňoval).

-        Mäso (bravčové, kačacie, králičie, slepačie, husacie, ryby, občas aj divinu – zajace, jarabice, bažanty)

-        Zeleninu

-        Ovocie

-        Zavareniny, lekváre

-        Med

-        Chlieb (z kúpenej múky)

-        Koláče, keksy, atď.

-        Maslo, tvaroh, syry, atď.

-        Víno (podľa úrody ríbezľové, jahodové ba aj chlebové – z chlebových kôrok)

Okrem toho do r. 1940:

-        Ubytovanie (v dome poskytnutom železnicou)

-        Oblečenie pre deda (poskytnuté železnicou)

-        Lístky na vlak (poskytnuté železnicou)

-        Zdravotné poistenie (čiastočne platené železnicou)

-        Plodiny hospodárenia na pridelenom pozemku

-        Dedov plat ako výhybkára + železničnú penziu po odchode do dôchodku

-        Zárobok z predaja domácich plodín a výrobkov